Definitívny konec Jalty
Keď koncom minulého týždňa vodcovia členských krajín Atlantickej aliancie NATO vydali spoločnú deklaráciu na konci dvojdenných pravidelných rokovaní, konaných tentoraz v Londýne, nielen prezident Spojených štátov George Bush, ale aj mnohí skúsení politickí komentátori hovorili o historickom bode obratu, a pritom vôbec nie je isté, že všetci mali na mysli to isté.
Keď koncom minulého týždňa vodcovia členských krajín Atlantickej aliancie NATO vydali spoločnú deklaráciu na konci dvojdenných pravidelných rokovaní, konaných tentoraz v Londýne, nielen prezident Spojených štátov George Bush, ale aj mnohí skúsení politickí komentátori hovorili o historickom bode obratu, a pritom vôbec nie je isté, že všetci mali na mysli to isté. To v politike nie je nič neobvyklé - konsensus býva oveĺa podozrivejší než škriepky. Pre nás však bude dôležitejšie triezvo zhodnotiť, čo sa vlastne stalo a prečo na konci onoho prvého júlového týždňa v Lodnýne?
Predovšetkým však treba povedať, že motívom rozhodnutia najvyšších predstaviteĺov NATO bola dojemná zhoda o potrebe pomôcť Michailovi Gorbačovovi, atakovanému práve v týchto dňoch sprava i zĺava. Lebo na západe rozhodne prevláda obraz slabého sovietskeho prezidenta, klátiaceho sa vo vetri kritiky, prichádzajúcej naň sprava i zĺava. Tomuto „slabochovi“ však vďačíme za to, že v ZSSR rozpútal sily, ktoré dnes spytujú i najposvätnejšie dogmy socializmu a ktoré v neposlednom rade pomohli zmiesť zo svetovej scény pokrytecké a fiktívne pavedy zvané dialektický materializmus a vedecký socializmus. Medzi mnohým iným bol výsledkom tejto Gorbačovovej činnosti pád komunistických režimov v krajinách strednej a východnej Európy, a teda aj privilégium, že po nežnej revolúcii nášho vlastného razenia už nemusíme kopírovať sovietske chyby ale môžme si dovoliť naše vlastné. Súdiac podĺa priebehu 28-ho zjazdu…
Předplaťte si Respekt a nepřicházejte o cenné informace.
Online přístup ke všem článkům a archivu